Výstavy
Výstavy sú niečo ako spoločenská udalosť chovateľov mačiek. Avšak prinášajú aj negatívne poznatky.
Najprv však niečo pozitívne :). Stretávajú sa tam priatelia a vymieňajú si tam svoje skúsenosti. Radosť z toho, že mačka - kocúr niečo vyhraje, vyzdvihuje prestíž chovnej stanice .
No myslím, že je viac negatívnych poznatkov z výstav. Jeden negatívny poznatok, ktorý som sama spoznala je neobjektívne hodnotenie porotcov. Iste, zažila som aj úspech , ale väčšinou som v nemom úžase sledovala posadnutosť porotcu napríklad na oči. Nórka má mať šikmé okrúhle oko , no zažila som porotcu čo bol doslova posadnutý úzkym šikmým okom. Iste, mám v chove aj také oko, ale je to skôr oko novodobej nórky. S prototypom nórky nemá nič spoločné. Veď napríklad moja Mony. Dotiahla to až na medzinárodného šampióna a dokonca vyhrala v roku 2018 výstavu v Žiline ( najkrajšia mačka svojej skupiny ). Ten pocit , že porazila tri maine coonky ma potešil. Popri tom, Mony má oko šikmé okrúhle. Bola by som veľmi zvedavá, ako by dopadla na výstave teraz, keď sú poniektorí porotcovia posadnutí úzkym šikmým okom.
Iste, aj Syma a Heyday sú šampióni, ale tým to pre nich skončilo. Vôbec ich to nebavilo. Jediná mačka, ktorá si ozaj užívala výstavy bola Mony.
Moje poznatky z výstav sú rôzne. Niekde som sa cítila fajn, inde zas som mala nutkanie utiecť a zabudnúť, že sme tam vôbec boli. Strážiť mačky na 1000% , aby sa im nič nestalo ( ani si nedokážete predstaviť čo dokážu návštevníci výstavy a niektorí konkurenti). Mojim mačkám sa našťastie nikdy nič nestalo a prišli domov zdravé. Napríklad, nedávno na jednej výstave konkurent ostrihal srsť kocúrovi pred záverečnými súťažami. Bol aj prípad keď mačiatka prišli domov choré. Taký čas si hovorím - ďakujem neprosím.
